John Allan:

Bohoslužba v rozmanitosti

John Allan pracuje už desaťročia medzi mládežou v anglických bratských zboroch. Jeho domácim zborom je Belmont Chapel v meste Exeter. Dva dni týždenne pracuje ako „kaplán“ v jednej tradičnej britskej strednej škole (čo podľa jeho slov je taká úžasná príležitosť, ako mať skupinu mládeže s 800 členmi). Okrem toho sa venuje písaniu, cestovaniu a prednášaniu.   Táto prednáška odznela počas rodinnej konferencie vo Wiedeneste v júli 2004.

 
Žalm 150

Haleluja!
Chváľte Boha v Jeho svätyni,
chváľte Ho na oblohe Jeho moci!
Chváľte Ho pre Jeho hrdinské skutky,
chváľte Ho pre Jeho nesmiernu veľkosť!
Chváľte Ho zvukom trúby,
chváľte Ho harfou a citarou!
Chváľte Ho bubnom v kolotanci,
chváľte Ho lýrou a flautou!
Chváľte Ho ľúbozvučnými cimbalmi!
Chváľte Ho dunivými cimbalmi!
Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina!
Haleluja!
 

Máme Boha úžasnej rozmanitosti – a tohto Boha máme uctievať všetkými možnými spôsobmi. On to tak chce, aby bol uctievaný rôznymi spôsobmi. Celé Písmo na to poukazuje. Vidíme to vprvom rade na mnohotvárnosti Jeho stvorenia – Boh obľubuje rozmanitosť. Na pestrosti stvorených vecí pozorujeme, ako rád Boh robí veci, ktoré sa navzájom odlišujú. My ľudia nevyzeráme tak, ako iné živé tvory. Ty nevyzeráš ako gorila (hoci niektorí sa im podobáme viac než iní). Nevyzeráš dokonca ani ako človek sediaci vedľa teba. Boh hovorí: „Hľa, robím všetko nové!“ A On chce, aby sme my, stvorení na Jeho obraz, odrážali Jeho kreativitu v rozmanitosti.

Za druhé, keď si v Biblii všímame tému bohoslužby alebo uctievania, nájdeme tu použité viaceré priliehavé výrazy – akoby žiadne slovo samé osebe nestačilo na vyjadrenie toho, čo znamená uctievanie Boha. Tri hlavné novozákonné pojmy (leitourgeó, proskyneó, latreuó) – jeden hovorí o tom, čo robíme svojou mysľou, keď si uvedomíme svoje postavenie pred Bohom; druhý hovorí o tom, čo sa odohráva v našich pocitoch, keď prejavujeme svoju lásku a oddanosť Pánovi; tretí hovorí o tom, čo robí naša vôľa, keď sa ako výraz úcty poddáme Bohu, aby sme konali Jeho vôľu. Každá naša služba môže a má byť vyjadrením úcty k Bohu. Pravá bohoslužba má všetky tieto aspekty.

Za tretie, keď prechádzame od Starej zmluvy k novej, môžeme si všimnúť zvláštnu zmenu. V Starom zákone dal Hospodin svojmu ľudu konkrétne a presné predpisy, ako Ho majú uctievať. Oproti tomu Nový zákon má nápadný nezáujem o konkrétne formy uctievania – kedy, kde a ako sa má vykonávať. Nejde o to, že by v Novej zmluve bohoslužba nemala miesto, ale otvára sa tu úplne nová dimenzia. Keď sa Pán Ježiš zhovára v Samárii so ženou pri studni a dotýka sa otázkami jej manželského života, čo jej vôbec nie je príjemné, ona sa pokúša zmeniť tému teologickým problémom: „Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu (Gerizim), ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha.“ Ktoré je to správne miesto pre uctievanie Boha? Ale Ježiš sa nedá zlákať na takúto debatu. „Nezáleží na tom, ktorý vrch to bude. Praví ctitelia budú vzývať Otca v Duchu a v pravde; veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov.“ Nie je podstatné, kde a ako. Je veľa možných spôsobov, ako to robiť. Záleží hlavne na vnútornej skúsenosti, nie na vonkajšom prejave.

V Starom zákone možno vidieť bohatstvo foriem uctievania. Keď sa staval svätostánok, boli tam umelci a zruční remeselníci, ktorí dostali značnú slobodu k prejaveniu svojej tvorivosti, aby vytvárali veci, ktoré vyvýšia Boha. Všade v Starej zmluve môžeme vidieť toto bohatstvo prejavov. Ľudská tvorivosť je nakoniec vyzdvihnutá aj do nebeského mesta. Ján píše, že králi zeme vnesú doň svoju slávu a česť. Ľudská kreativita, ľudská kultúra, prejavujúce sa na Božiu oslavu – to pokračuje aj v nebi.

Keď si ďalej všímame spôsoby uctievania Boha v ranej cirkvi, i tam nájdeme úžasnú rozmanitosť. Máme k dispozícii dokumenty hovoriace o bohoslužbách v cirkvi, ktoré svedčia o tejto pestrosti; vidíme to dokonca už v knihe Skutkov. Boli tu židovské zbory i pohanské zbory, ktoré vzájomne udržiavali dobré vzťahy a spoločenstvo, ale mali odlišný etnický pôvod, čo sa odrážalo na ich odlišnom spôsobe bohoslužby.

Pred niekoľkými rokmi som prednášal na jednej biblickej škole v Španielsku o histórii cirkvi. Dohodli sme sa, že by bolo vhodné zakončiť kurz zvláštnou bohoslužbou s lámaním chleba na spôsob prvotnej cirkvi. Urobili sme tak a bolo to veľmi pôsobivé, ale i tak to nebolo úplne autentické. Prečo? Lebo sme si museli vybrať z množstva možných štýlov, ktoré majú svoj pôvod v dobách ranej cirkvi, a tak sme vzali kúsok odtiaľ, kúsok odinakiaľ. Už prvá cirkev vo svojej dobe mala rôzne spôsoby, ako chváliť Pána.

A ak si všímame históriu cirkvi v ďalších obdobiach, uvidíme, že Boh znova a znova požehnávali ľudí, ktorí mu slúžili rozličným spôsobom. Mnohí z týchto ľudí robili vo svojich spoločenstvách veci, pri ktorých by som sa ja cítil nesvoj. Čo pôsobí šokujúco v jednej generácii, je neraz Bohom použité s veľkým požehnaním v ďalšom pokolení. Myslím napríklad na Isaaca Wattsa. Je autorom veľkých kresťanských piesní, ktoré teenageri v mojom zbore považujú za nudné, staromódne pesničky so staromódnym jazykom. Pôvodne však boli písané ako prejav „puberťáckeho vzdoru“. Keď bol Isaac Watts mladý, sťažoval sa svojmu otcovi, že piesne, ktoré sa spievajú v kostole, sú otrasné. Otec na to: „Ak to dokážeš lepšie, napíš svoje vlastné piesne.“ A on to tak urobil. (V našom spevníku je to napr. pieseň Na kríž ten keď sa zahľadím.) Dnes sa na to mladí pozrú a povedia: „To je starina!“ ale pred sto rokmi to boli v Anglicku obľúbené a vysoko cenené skvosty.

Alebo sa pozrime na príklad Armády spásy. Keď začali v 19. storočí písať svoje vlastné piesne, pričom nábožné texty spievali na populárne melódie, mnohí iní kresťania sa nad tým rozhorčovali. Lord Shaftesbury, veľký kresťanský spoločenský reformátor a filantrop sa vyjadril, že podľa jeho presvedčenia je Armáda spásy Satanov podvod, ktorým má byť zosmiešnená cirkev. A predsa sila hymnológie Armády spásy viedla tisíce ľudí k úprimnému uctievaniu Boha.

Takže, ukazuje sa, že Boh má rád rozmanitosť. Pri všetkom tom, čo sa deje okolo nás a čo sa dialo v našej histórii – i v pomerne jednoduchej histórii Bratského hnutia – si musíme položiť otázku: Čo je podstatou bohoslužby? O čo tu ide v prvom rade? Myslím, že pri tejto otázke musíme venovať pozornosť trom veciam.
 

1. Pravá bohoslužba je vnútorná záležitosť

O tomto sme už hovorili pred chvíľkou. Novozmluvná kresťanská bohoslužba nie je nejaké vonkajšie predstavenie, ale vnútorná odozva na veľkosť Boha, ktorý sa nám zjavil. Nejde v prvom rade o to, kde a ako chválim Pána, podstatné je, aby som Ním bol na konci nadchnutý viac než na začiatku.

My tu a teraz hovoríme predovšetkým o spoločnej bohoslužbe, ale to isté platí pre naše osobné chvíľky uctievania. Keď som bol teenager, najväčší prelom v mojom modlitebnom živote nastal, keď som čítal myšlienky Georga Müllera, ktorý veľa písal o viere a modlitbe. Ako chlapec som bol učený, že každé ráno si mám prečítať oddiel z Písma, k tomu nejaké vysvetľujúce poznámky (v tých dňoch sa dal kúpiť len jeden druh), mal som to robiť desať minút každé ráno po celý mesiac a potom som si mal kúpiť ďalší zošit s poznámkami. Ja som vo svojom osobnom založení veľmi nesystematický a nikdy som s tým nevydržal do konca mesiaca. Vždy som mal preto výčitky svedomia a cítil som sa veľmi nehodne. A vtedy som si prečítal, čo napísal kedysi Georg Müller o svojom rannom stíšení. „Celý zmysel rannej stráže spočíva v tom, aby som priviedol svoju dušu k tomu, aby sa radovala v Pánovi.“ To je to pravé – povedal som si. Nie je podstatné, čo a ako robím, len aby som sa na základe Božieho slova stretol s mojím Pánom, potešil sa v Ňom a nadchol pre ďalšiu vernú službu. Nezáleží na tom, ako sa to udeje. Vonkajšia metóda je a zostane len vonkajšou metódou, ale podstatná je tá vnútorná skúsenosť.
 

2. Pravá bohoslužba je vyvážená

Ako som už poznamenal prv, slová použité v Novom zákone na označenie bohoslužby zahŕňajú celú našu bytosť. Týka sa to našej mysle. Bohoslužba musí byť biblická, musí vychádzať z pochopenia Božej pravdy. Niekedy si uvedomíte súvislosti, ktoré vám predtým pri čítaní unikali. Niekedy si pripomeniete veci, na ktoré ľahko zabúdate. Na tejto mentálnej úrovni sa bohoslužba spája so stimuláciou mysle. Ale zapája sa aj naša vôľa. Bohoslužba, ktorá nevyústi do správneho konania, nie je skutočným uctievaním Boha. Jakob píše, že pravé náboženstvo (tu je použitý štvrtý výraz thréskeia) je „navštevovať siroty a vdovy v ich súžení a seba zachovať nepoškvrneného od sveta“. Inými slovami, bohoslužba či chválenie Pána nie je len to, čo robíme, keď spolu sedíme v zhromaždení a spievame oslavné piesne. Poddanie sa s celou bytosťou Božím zámerom – to je pravé uctievanie. Ale je tu miesto aj pre emócie. Aj ony sú podstatnou zložkou našej osobnosti. Nesmieme báť prejaviť svoje city naproti tomu, ktorý nás tak miloval, že pre našu záchranu išiel až na kríž!

Isteže, keď Boh tak miluje rozmanitosť, urobil nás rôzne. Niektorí z nás sa budú nachádzať viac na emocionálnom konci spektra a iní budú viac na strane racionality a ďalší budú klásť väčší dôraz na osobnú disciplínu a konanie toho, čo je správne. Ale pri všetkých nás sa všetky tri časti našej osobnosti musia prejaviť, ak to má byť vyvážená bohoslužba.
 

3. Pravá bohoslužba je realistická

Pán Ježiš povedal, že praví modlitebníci budú uctievať Otca v duchu a v pravde. Čo to znamená? Na jednej strane to stavia na správne miesto mňa, na druhej strane to dáva správne miesto aj Bohu. „V duchu.“ Hovorí to o mojom ľudskom duchu, alebo o Svätom Duchu? Komentátori sa nevedia zhodnúť. Ja osobne si myslím, že tu sa hovorí o ľudskom duchu, ale až tak veľmi na tom nezáleží. Veď ľudský duch nemôže správne uctievať Boha, ak nie je naplnený Jeho Svätým Duchom. Predpokladajme, že sa tu hovorí o ľudskom duchu – aký to má význam? Znamená to, že celá moja bytosť, všetko, čo som, musí byť zamerané na vzdávanie chvály Bohu. Musím byť celý úplne poddaný Božej vôli.

V tom najpravejšom zmysle slova uctievanie nie je čosi, čo my robíme pre Boha, ale čo Boh robí v nás, keď Mu k tomu dáme príležitosť. V Biblii je jedno slovo pre bohoslužbu, ktoré sa nikdy nepoužíva na označenie kresťanskej bohoslužby – je to grécke slovo therapeuó (od neho je odvodené moderné slovo terapia). Niečo také robia napríklad v kulte Hare Krišna. O tretej ráno vojdú do chrámu, vyberú boha z postele, umyjú, oblečú, nakŕmia. Doslova ho opatrujú ako malé dieťa. Ale pri kresťanskej bohoslužbe sa nič tomu podobné nedeje. Náš Boh nie je závislý na ničom, čo by sme Mu my mohli priniesť. Neuctievame Ho preto, aby sme Mu priniesli čosi, čo nemá, ale preto, že sa tým my sami dostávame na správne miesto. Sme úplne a absolútne Jeho vlastníctvom.

Ale Pán Ježiš hovorí aj „... v pravde.“ Je dôležité, aby sme mali správny pohľad na Boha, ktorého chválime. Kvôli nášmu osobnému založeniu uprednostňujeme nejakú stránku Božieho charakteru pred inými. Niektorí z nás si nesmierne cenia Božiu lásku a súcit. Iní viac oceňujú Jeho pravdu a spravodlivosť. Máme sklony niečo si všímať viac a niečo prehliadať. A tak neustále potrebujeme pomoc Písma, aby sme si pri našej bohoslužbe zachovali správny pohľad na Pána. Potrebujeme vnímať plné zjavenie pravdy, rešpektovať Boha takého, aký naozaj je. To je realistická bohoslužba.

Ak je toto všetko pravda, pýtajme sa, k akým záverom nás to vedie. Zamyslime sa teraz krátko nad tým, čo sa dialo okolo nás v uplynulých desaťročiach.

Niekedy okolo roku 1897 v meste New Orleans v USA vznikol úplne nový hudobný štýl. Hovorilo sa mu jazz a líšil sa od všetkého, čo dovtedy jestvovalo v hudobnej tradícii západu. Bola tu klasická i romantická tradícia, v ktorých sa hudba vždy riadila istými danými pravidlami. Keď raz bolo niečo v notách, rôzni interpreti mohli zahrať to isté znova a znova takým istým spôsobom. Ale jazz – to bolo niečo celkom iné. Bolo to hudba okamihu. Improvizovalo sa za pochodu. Táto hudba neoslovovala len uši, ale doslova celé telo. Bola rytmická a nákazlivá. Vyzývala poslucháčov, aby sa zapojili. Zrazu existovala v kultúre úplne iná hudobná alternatíva. Obidve tradície neľahko existovali bok po boku po dobu 50 rokov.

A potom niekedy okolo roku 1953 bol vydaný album Rock Around the Clock a tak sa zrodil Rock ‘n Roll. A ten sa stal hudbou novej generácie. Táto hudba sa stala ich odznakom. Od toho času ostatných 50 rokov hrala hudba v živote mládeže dôležitejšiu úlohu, než kedykoľvek predtým.

Medzi starú a mladú generáciu bol vrazený klin. Generácia, ktorá bojovala v druhej svetovej vojne – nezáleží, na ktorej strane frontu – dávala dôraz na tie isté životné hodnoty. Po krízových 20. rokoch a cynických 30. rokoch a prežití hrozných vojnových rokov tu bola generácia, ktorá uznávala hodnotu práce. Rodina, národ, komunita, spoločenstvo, konanie tých správnych vecí, budovanie pre budúcnosť, zodpovednosť a prezieravosť – to boli ich hodnoty. Ale ich deti boli iné. Američania im hovoria Boomer Generation (alebo Baby Boomers). Boli to ľudia, ktorí si radi užívali, boli zameraní na seba. Vyrástli vo svete, ktorý práve prekonal vojnu a ich rodičia si predsavzali, že na svoje deti nikdy nedopustia takú hrôzu. Bola to početná generácia vyrastajúca z populačnej explózie v povojnových rokoch. Boli to veľmi sebavedomé decká. Len sa zamyslite, ako generácia dospievajúca v 60. rokoch zmenila tento svet. Všetky tie mládežnícke revolúcie ... ale aj veľa naivity. Veľa si trúfali, ale v skutočnosti na to nemali sily. „All you need is love“ (Nepotrebuješ nič, len lásku), spievali. „Turn on, tune in, drop out“ (Zapni sa, nalaď sa, vypadni – slogany alternatívnej drogovej kultúry hippies). Boli ambiciózni, očakávali od života veľké veci. Záležalo im na vzťahoch. Videli generáciu svojich rodičov a zazlievali im povrchnosť, formálnosť a škrobenú slušnosť. V 60. rokoch sa stalo trendom vypadnúť zo zabehnutej spoločnosti, vytvárať komunity, hľadať jednotu s prírodou.

Ovplyvnilo to aj cirkev. Niektoré trendy sa tu prejavili celkom jasne. Ambície smerovali k veľkým misijným podujatiam (napr. Operation Mobilisation, Youth With a Mission – Mládež s misiou). Bolo to aj obdobie naivity a neschopnosti kladne oceniť, čo bolo predtým. Mládež 60. rokov sa pokúsila preniesť svoju hudbu, štýly, s ktorými vyrástli, do cirkvi. Ich rodičia pre to často nemali pochopenie, nepáčilo sa im to. A tak prišlo k obrovským zrážkam. Generácia 60. rokov zažila aj rozmach charizmatického hnutia a rozkvet malých skupín, čo v mnohom zmenilo život cirkvi. Prinieslo to viac reálnosti do spoločenstva, ale na mnohých miestach spôsobilo hlboké konflikty medzi generáciami. Ozveny týchto konfliktov cítime dodnes.

Boomeri však starnú a po nich sme zažili ďalšie dve generácie. Tej nasledujúcej hovoria Američania Baby Busters. Toto je generácia zúfalá zo svojich ambicióznych rodičov. Dostali sa na univerzity bez toho, že by tušili, čo chcú v živote dosiahnuť. Pochopili, že žijú v nepredvídateľnom svete. A tak namiesto toho, aby ich túžbou bolo stať sa astrofyzikmi alebo neurochirurgmi, stačilo im dať si pohov a pracovať v McDonalds. Neviem, ako je to v Nemecku (zdá sa, že tu mladí robia viac užitočných vecí) ale v Anglicku v našich spoločenstvách akoby vypadla celá jedna generácia. Niežeby tam neboli, ale veľa toho nerobia. Takmer všetka práca je na boomeroch a nastupujúcej mladej generácii.

Tá ďalšia generácia býva označovaná ako generácia milénia (alebo generácia X). V mnohom sú odlišní. Busteri nechcú nič robiť vo veľkom. Obľubujú pestrosť, široký výber. Ale generácia milénia je iná. Ešte ich je predčasné podrobne hodnotiť, lebo sú stále medzi nami a chýba nám istý odstup, ale niečo si na terajších teenageroch môžeme všimnúť. Sú ochotní identifikovať sa, stotožniť sa s niečím, čo pri predchádzajúcej generácii nebolo. Zvlášť významné je to pri kresťanoch. V Amerike v súčasnosti existujú obrovské skupiny kresťanskej mládeže. Nájdeme tam iniciatívy ako Promise Keepers (mužské kresťanské združenie), See You at the Pole (modlitebné stretnutia študentov pri školskej vlajke), W.W.J.D. (Čo by urobil Ježiš). To sú všetko príklady toho, ako sa mladí stotožňujú so svojím kresťanským presvedčením verejne a radostne.

Tejto generácii je vlastná nostalgia. Vidíme ich, ako dokážu kombinovať prvky rôznych tradícií z minulosti. V kurze je keltská hudba a modlitby. Pravoslávna cirkvi zažívajú rozkvet – sto rokov neboli také plné. Mladí si cenia si spojenie so starými tradíciami.

V mojom zbore tie najmladšie hudobné a chváliace skupiny objavujú adookola opakujú kresťanské piesne z 19. storočia.

Je to tiež generácia, ktorej záleží na možnosti osobnej voľby. Nemusí každý robiť všetko tak isto. Nemusí každý patriť do tej istej skupiny. Veď vyrástli vo svete, kde vždy existovalo 56 druhov zmrzliny. Vždy mali možnosť upraviť si pracovnú plochu počítača podľa vlastného gusta. A takúto možnosť voľby považujú za samozrejmú aj v cirkvi.

Čo z toho všetkého vyplýva pre nás? Než skončím, chcel by som stručne naznačiť štyri dôležité veci.

1. Musíme začať tým, že si uvedomíme odlišné stanoviská, z ktorých odlišné generácie vychádzajú. Nehľadáme všetci presne to isté. Keď sa v nedeľu ráno zídeme, táto pravda platí tak isto ako po zvyšok týždňa. Musíme byť citliví jedni naproti druhým. Dospievali sme v iných desaťročiach – a niektorí nikdy nedospeli. Musíme si uvedomiť aj vlastné slabosti. Niekedy sa cítime veľmi nepohodlne pri veciach, ktoré iným úplne vyhovujú.

Vlani navštívil náš zbor jeden černošský evanjelista. Patrí k bratskému zboru, ktorý sa stretáva niekoľko míľ od nás a v našom mesta koná úžasnú prácu. U nás bol kázať po prvý krát. Keď sa postavil, začal s nami trocha manipulovať: „Vy čo stojíte tam vzadu, poďte sa posadiť tu vpravo. A vy tu z tejto strany sa posuňte tamto. Vy spredu sa presťahujte do stredu. Ak o dve minúty odteraz bude niekto sedieť tam, kde predtým, nebudem kázať.“ Nikdy predtým sme v zbore nemali po bohoslužbách toľko sťažností. Hotový prevrat! A zas niektorým sa to páčilo. Niektorí sa s tým vyrovnali, ale radšej by boli bývali bez toho sťahovania. Ale keď niečo také triviálne ako presadnutie na iné miesto môže byť také dramatické, musíme byť voči iným naozaj citliví, keď niekomu narušíme zónu bezpečia.

2. Ak si máme navzájom pomôcť uctievať Pána, musíme byť všetci pripravení robiť kompromisy. Nikto nevyhrá. Každý dostane kúsok z toho, čo chce a kus toho, čo chcel niekto iný. Ak tam budete sedieť v nedeľu ráno s pocitom: „Toto neznášam, prečo to musíme stále robiť takto?“ asi je to pre vás na niečo dobré. Boh dal úmyselne do cirkvi všetky rôzne druhy ľudí s rôznymi očakávaniami, lebo chce, aby sme sa naučili, ako môže v priestore medzi nami vyrastať milosť a Božia láska dokáže prekryť všetky naše kultúrne rozdiely a spájať nás do jedného celku. Ale niečo také sa nedeje často. Namiesto toho sa radšej obmedzíme na stretávanie s ľuďmi, ktorí sú nám podobní. Radšej budeme mať maličké zhromaždenie, kde všetko bude presne také, ako nám to vyhovuje. Nepoznám žiadne zhromaždenie s takýmto prístupom, ktoré by prežilo viac než jeden rok. Bratia a sestry, potrebujeme jedni druhých!

3. Musíme byť ochotní robiť chyby. Niekedy nám v bratskom hnutí práve toto chýba. Keď som bol mladý, jeden často citovaný text bol: „Hľaď, aby si urobil všetko podľa vzoru, ktorý som ti ukázal na vrchu!“ Používalo sa to ako nepriestrelný argument, že jestvuje len jeden správny spôsob, ako uctievať Boha. „A všetko nech sa deje slušne a podľa poriadku.“ Čokoľvek, čo vybočovalo zo zvyklostí, čo nefungovalo podľa očakávania, bolo považované za zneuctenie Boha. Ale v bohoslužbe nejde v prvom rade o to, aby sme dodržali predpísanú formu po vonkajšej stránke, ale aby sme vnútorne nasledovali tie správne ciele. Ak sa aj v niečom pomýlime a každý sa dostane do rozpakov, iste sa poučíme a už to nebudeme opakovať. Potrebujeme takéto skúsenosti učenia sa a rastu.

Niekedy prehnane zdôrazňujeme, aby všetko bolo podľa poriadku. Ale niekedy sa budú diať pri bohoslužbách úžasné veci napriek našim presným plánom a nie podľa nich. Ja som vyrástol v tom najubíjajúcejšom Kresťanskom zbore v Škótsku. Žiadne zhromaždenie tak nepotláčalo prejavy života ako Pánova pamiatka. Lámanie chleba vždy prebiehalo tým istým spôsobom. Boli tam len štyria bratia, ktorí sa mohli modliť a tak sa modlili všetci štyria v tom istom poradí každú nedeľu, každý presne 20 minút a vždy hovorili presne tie isté veci. Keď som mal vtedy 15 alebo 16 rokov, bol som tam jediný mladší než 30. Musel som sa učiť chváliť Pána napriek takýmto okolnostiam a naučil som sa niekoľko veľmi dôležitých lekcií. Zdá sa, že niektorí z vás majú podobnú skúsenosť.

4. Ak máme prekonať to 50-ročné generačné rozštiepenie v našich cirkvách, teraz je na to práve najvhodnejší čas. Prečo? Lebo situácia už nie je taká polarizovaná. Starší ľudia si už privykli na hudbu, ktorú produkujú mladí. Takýto štýl hudby počuť sústavne v rozhlase a v supermarketoch. Na druhej strane mladí ľudia sú otvorené pre objavovanie starých tradícií. Moderné hudobné nástroje už nie sú považované za takú hrozbu, lebo na nich hrajú všetky možné druhy ľudí; gitara už nie je symbolom mládežníckeho vzdoru. Horúčosť z tejto otázky už vyprchala. Ak bol niekedy príhodný čas na to, aby sa starí a mladí spolu posadili a zhovárali, ako môžu uctievať Pána spoločne tak, aby to bolo zmysluplné a osobne prijateľné pre každého z nich, aby mohli vyjadriť, čo cítia voči svojmu Pánovi a aby mohli odchádzať zo zhromaždenia povzbudení slúžiť Mu so všetkým, čo sú a čo majú – ak bol kedy príhodný čas na takýto rozhovor, ten čas je teraz! Boh chce byť uctievaný všetkými možnými spôsobmi a my sa musíme učiť využiť všetku tvorivosť a schopnosti rôznych generácií, aby On dostal to najlepšie.