Cedric Gibbs:

Cirkev ako rastúce spoločenstvo

Cedric Gibbs pochádza z Austrálie, kde bol dlhoročným riaditeľom Emmaus Biblie College. Teraz slúži ako misionár v Kazachstane. Tento príhovor odznel na medzinárodnej misijnej konferencii bratských zborov IBCM3 v Rumunsku v júli 2003 (krátené).

Pán pridával denne tých, ktorí boli spasení (Sk 2,47). Tento výrok bol a stále zostáva výzvou pre každý miestny zbor v každom storočí od prvého až do dvadsiateho prvého. Sú naše zbory také, že Pán k nim môže pridávať? Je rast trvalou súčasťou nášho zborového života? A je to rast obrátením, keď sa Božie kráľovstvo rozširuje v srdciach ľudí?

Každá časť knihy Skutkov sa končí súhrnným vyjadrením, svedčiacim o raste (Sk 6,7; 9,31; 12,24; 16,5; 19,20; 28,31) a tak môžeme bez pochybností hovoriť, že rast je novozákonný princíp cirkvi. Ak teda chceme byť v 21. storočí cirkvou, ktorá sa riadi princípmi 1. storočia, nemôžeme sa uspokojiť, ak naše zbory nerastú.

Žiaľ, že niektorí medzi nami sa tvária, akoby novozákonným princípom bol úbytok. Pred niekoľkými rokmi som organizoval zimnú školu na Emmaus Bible College v Sydney. Napriek v tom čase rozšíreným porazeneckým náladám v Austrálskych bratských zboroch som vedel, že sú medzi nimi aj živé a rastúce zbory, prejavujúce Božiu moc aj vo svojom okolí. Mojou stratégiou bolo využiť vodcov z týchto zborov ako učiteľov a prizvať iných, aby sa mohli priučiť z ich skúseností. Keď som vysvetľoval tento plán bratskej rade EBC, jeden z nich sa ozval: „Ale keď tie zbory tak rastú, určite museli opustiť novozákonné princípy cirkvi.“ Takéto uvažovanie je odrazom „zostatkovej mentality“, ktorá sa tvrdošijne pridŕža bratských zborov už 150 rokov, odkedy J. N. Darby prišiel so svojou teológiou „cirkvi v ruinách“. Toto myslenie patrí k štandardnej výbave exkluzívnych zborov, ale zasahuje aj otvorené a nezávislé bratské zbory. Mnohí uverili, že početný úbytok je dôkazom, že ste tým verným zostatkom, a početný rast možno dosiahnuť len opustením novozákonných noriem.
 

Cirkev rastúca obráteniami

Cirkev v Jeruzaleme začala, keď Svätý Duch zostúpil na deň Letníc a ako čerstvý prejav jeho moci zaznelo v meste mnohojazyčné svedectvo. Peter oslovil zhromaždený zmätený dav a okolo 3000 ľudí uverilo, boli pokrstení a pridali sa k cirkvi (Sk 2,41). Cirkev sa aj naďalej vyznačovala rastom, každodennými prírastkami, rýchlym šírením a dokonca obrátením židovských kňazov (Sk 2,47; 5,14; 6,7). Tento numerický rast dokonca presne zaznamenávali (Sk 4,4).

Aj prvý zaznamenaný problém bol následkom rastu (Sk 6,1). Rastúce zbory môžu prinášať svojim vodcom problémy, ale tieto sú rozhodne lepšie než problémy úbytku!

Všimnime si, že tento početný rast bol rastom cez obrátenia – bol to skutočný nárast, keď ľudia prichádzali k poslušnosti viery a boli spasení. My sa tak často uspokojujeme s biologickým rastom, keď sa deti veriacich rodičov obrátia a zaradia sa na svoje miesto v zbore. Ďakujeme Pánovi aj za to, ale keď každý v cirkvi je príbuzný každému, svedčí to jasne o tom, že Božie kráľovstvo sa veľmi nerozširuje a nepresahuje rodiny veriacich. Niekde sa dokonca prejavuje nedôvera k tým, ktorí prichádzajú „zvonka“ a nie z „dobrých kresťanských rodín“!

A pravdaže nejednalo sa ani o rast sťahovaním, keďže cirkev ešte nebola geograficky rozšírená, čo by ľuďom umožnilo prichádzať z iných miest a posilniť tunajšie šíky. Nebolo ani rozdrobenia, ktoré by ľuďom umožnilo prechádzať z jedného spoločenstva do druhého. Sťahovanie vytvára ilúziu rastu, ale v skutočnosti je len prerozdelením veriacich. Skutočný rast sa deje obrátením hriešnikov, keď Pán pridáva k cirkvi zachránených.
 

Cirkev ako spoločenstvo s rastúcimi štruktúrami

Primeraný rozvoj štruktúr cirkvi nastal podľa potreby a vo vhodnom čase. Keď sa ukázala potreba administratívnych štruktúr, apoštolovia hľadali vhodné riešenie, no pritom nestratili zo zreteľa skutočné priority (Sk 6,2-4). V celej knihe Skutkov si môžeme všímať postupne meniaci sa vzorec vodcovskej autority a jemu zodpovedajúce štruktúry – od „dvanástich“ v Sk 1-2 k „starším“ v Sk 11,30; k „apoštolom a starším“ v Sk 15,2.6.22; až k „Jakobovi a všetkým starším” v Sk 21,18.

Hoci štrukturálny rast nie je zárukou ani náhradou duchovného života, nedostatočný rozvoj v tejto oblasti môže byť na prekážku duchovnému životu. Vo svojom videní údolia plného suchých kostí v Ezechielovi 37 prorok videl utváranie štruktúr (spájanie kostí … šľachy … mäso … koža), predchádzajúce príchod Ducha života (Ez 37,7-10).

Štrukturálny rast môže zahŕňať nové formy organizácie, nové zborové aktivity (napr. nedeľná škola, mládež, sesterské zhromaždenie, skupinky atď.) alebo nové formy misie (napr. jazykové kurzy, poradenské skupiny atď.)
 

Cirkev rastúca rozširovaním

Zbor v Jeruzaleme rástol a rástol, ale nezakladal ďalšie zbory na iných miestach. Zabudli azda na posledný odkaz Pána Ježiša (Sk 1,8)? Ale Boh to tak nenechal a rozptýlil ich prenasledovaním (Sk 8,1) – hoci aj vtedy apoštolovia zostali pozadu v Jeruzaleme, kým ostatní sa stali svedkami „v celom Judsku a v Samárii“.

Čo motivuje rozširovanie cirkvi zakladaním nových zborov? V tomto prípade to bolo prenasledovanie. V našej situácii môže k zakladaniu zborov prispieť množstvo rôznych faktorov. Niektoré môžu byť menej chvályhodné (napr. nezhody alebo rozpad spoločenstva), iné môžu byť mimovoľné a náhodné (napr. sťahovanie ľudí za prácou alebo z iných dôvodov).

Tou skutočnou otázkou však je, či sme na modlitbách oddaní myšlienke rastu cirkvi zakladaním zborov. Konkrétne okolnosti určujú optimálnu veľkosť, na ktorú by mal zbor narásť, kým vyšle pracovníkov na nové miesto, i čas a spôsob, kedy a ako sa to má udiať; ale máme my vôbec víziu pre takéto rozširovanie cirkvi?
 

Cirkev rastúca budovaním mostov

Znova a znova v knihe Skutkov vidíme, že cirkev rastie aj prekonávaním jazykových a etnických rozdielov. Tento proces sa začal nadprirodzeným prekonaním jazykovej bariéry v Sk 2, ale evanjelium zostalo načas v rámci židovskej rasy (Sk 2,5-11). Samaritáni (položidia) boli zahrnutí do jeho dosahu ako následok prenasledovania (Sk 8,1,4). Filipova misia zavŕšená obrátením bohabojného Etiópčana zaniesla evanjelium do Afriky (Sk 8,26-39). Potom sa obrátila domácnosť rímskeho veliteľa ako výsledok Petrovho nadprirodzeného videnia a návštevy (Sk 10) – hoci on sám bol potom povolaný „na koberček“, aby svoju návštevu u pohana vysvetlil apoštolom a bratom (Sk 11,1-18).

Ale skutočný prelom na úrovni miestneho zboru prišiel až v Antiochii (Sk 11,19-26). Najprv tí, „čo sa rozpŕchli pre súženie, ktoré prišlo pre Štefana kázali slovo len Židom,“ ale potom „niektorí z nich hovorili aj Grékom a zvestovali Pána Ježiša“ – s dramatickým výsledkom. Tradicionalisti z Jeruzalema boli znepokojení začali sa tým zaoberať, ale vyšetrovanie vedené Barnabášom prinieslo dobrý výsledok. Prizerajúci sa svet musel pre túto zmiešanú skupinu z rôznych kultúr vytvoriť nové meno: „v Antiochii prvý raz nazvali učeníkov kresťanmi.“

Keď cirkev v Antiochii prekonala kultúrnu bariéru medzi Židmi a pohanmi, bola v stave stať sa prototypom zboru vysielajúceho misionárov – a tak evanjelium prekročilo Egejské more a dostalo sa do Európy (Sk 16).
 

Cirkev ako duchovne rastúce spoločenstvo

Duchovný rast je nemenej dôležitý ako početný, a novozákonný vzor nám ukazuje, ako prebiehajú obidva súčasne. Nemáme na výber, aby sme si volili buď jeden alebo druhý. Keď boli veriaci pridávaní do cirkvi, boli aj vyučovaní a tak poznávali Božiu myseľ (Sk 1l,26b; 13,1). Stabilný rast miestneho zboru je priamo úmerný kvalite vyučovania v ňom. Efektívna evanjelizácia môže znásobiť počty veriacich, ale dobré vyučovanie je to, čo ich upevní.

Epištoly nám hovoria o mnohých aspektoch duchovného rastu, ako je viera a láska (2Tes 1,3), milosť a poznanie (2Pt 3,18), a dospelosť v Kristu (Ef 4,15). Apoštolskou praxou – a príkladom pre nás – vždy bola kombinácia vyučovania a evanjelizačnej činnosti (Sk 19,9b-10) v rozvíjajúcom sa živote cirkvi.