|
Ján Hudec:NAŠE KORENEÚvaha na biblicko-historické vzdelávanie
|
| V nasledujúcej úvahe chceme sa spoločne zamyslieť nad našimi duchovnými koreňmi. Táto úvaha vychádza z mojej štúdie s názvom História a vývojové tendencie bratského hnutia a Kresťanských zborov, ktorá v pôvodnej podobe vznikla v roku 1996 a ďalej sa stvárňovala do roku 1998. V nej uvedené biblické princípy a vývojové tendencie som odpozoroval zo štúdia histórie bratského hnutia na západe a bratských či kresťanských zborov na Slovensku a v českých krajinách. |
A. Stručný náčrt histórie bratského hnutia
1. Predhistória bratského hnutia
Bratské hnutie sa zaradilo ako jedno z najmladších do dlhého dejinného prúdu hnutí kresťanov, nezávislých na veľkých svetových, štátnych a národných cirkvách. História týchto hnutí je stručne opísaná v mojej knihe Pútnici na úzkej ceste, z ktorej možno získať základné poznanie o nej.
Predhistóriu bratského hnutia možno sledovať od vystúpenia profesora oxfordskej univerzity Johna Wycliffa. Ten po roku 1380 vystúpil so staronovým výkladom novozmluvných právd o Cirkvi a proti bludnému učeniu i prevrátenej praxi rímskej cirkvi, ktorá tieto pravdy opustila. Jeho vystúpenie stalo sa v Anglicku podnetom pre vznik a rozšírenie hnutia lollardov (v XIV. a XV. stor.) a neskôr – po vzniku a ideovom sformovaní štátnej anglickej cirkvi – tiež hnutí tzv. nonkonformistov – puritánov, presbyteriánov, independentov a baptistov (v XVI. a XVII. stor.). Ovplyvnilo i ‘Spoločnosť priateľov‘, ktorých nazývali kvakeri a v XVIII. storočí i metodistické hnutie, ktoré však bolo z druhej strany ovplyvnené cez nemeckých ‘moravských bratov‘ i učením a životom ochranovskej Jednoty bratskej.
Tu chcem upozorniť na zaujímavosť histórie Cirkvi na Božej špirále vývoja. John Wycliffe svojím učením priamo a mocne ovplyvnil Jána Husa a českú reformáciu. Tá vo svojom najlepšom trvalom výhonku – Jednote bratskej – zasiahla zakladateľov metodistického hnutia, bratov Wesleyovcov. A metodistické hnutie veľmi ovplyvnilo duchovný život nielen v Anglicku, ale i v ostatných krajinách britského impéria. Predchodcom bratského hnutia stalo sa na začiatku XIX. storočia hnutie nezávislých kresťanov, vedené bratmi Haldaneovcami zo Škótska, ktoré sa rozšírilo i na európsku pevninu a do Severnej Ameriky.
2. Vznik a rozšírenie bratského hnutia
Bratské hnutie vzniklo na britských ostrovoch na sklonku prvej tretiny XIX. storočia. Miestom jeho zrodu stalo sa írske mesto Dublin. Tu v prostredí rímskeho katolíctva žila malá protestantská menšina. Bola tu i anglikánska univerzita zvaná Trinity College, na ktorej študovali mladí muži z protestantských rodín. V tomto meste sa začal asi v roku 1825 schádzať malý krúžok veriacich z rôznych protestantských cirkví k uvažovaniu Božieho Slova a modlitbám. Viedol ho John Vesey Parnell, neskorší Lord Congleton. Dôvod schádzania sa týchto veriacich mimo ich cirkví bol ten, že nenašli žiadnu, ktorá by ich bola ochotná prijať všetkých. V roku 1826 vznikol bez vedomia o prvom druhý takýto krúžok, ktorý viedol študent medicíny a potom lekár Edward Cronin. A v tom istom roku, nezávisle na prvých dvoch, vznikol tretí podobný krúžok v dome advokáta Johna Gifforda Belleta. Do tohto krúžku patril mladý anglikánsky kaplán John Nelson Darby. V ňom sa ocitol a počas diaľkového štúdia teológie na Trinity College ho navštevoval i mladý dentista z anglického Exeteru Anthony Norris Groves, ktorý sa chcel stať anglikánskym duchovným.
Tu vidíme hneď na začiatku zvláštnu črtu bratského hnutia: nemožno menovať žiadneho jednotlivca ako jeho zakladateľa – pri jeho zrode bolo 5 významných mužov a každý z nich bol osobitným prínosom pre novovzniknuté hnutie. A druhou jeho zvláštnou črtou bolo, že príslušníkmi krúžkov boli kresťania z rôznych cirkví.
V priebehu troch rokov sa účastníci týchto troch krúžkov spoznali a krúžky sa postupne spojili. Tak došlo k vzniku prvého ‘bratského zboru‘ v novodobej histórii Cirkvi a k jeho prvému verejnému zhromaždeniu v máji 1830, na ktoré si jeho účastníci spomínali aj po mnohých rokoch s veľkým dojatím. Tak vznikol zárodok budúceho kresťanského spoločenstva, ktoré sa v histórii Cirkvi stalo známym ako ‘bratské hnutie‘.
Približne v tom istom čase vznikli úplne nezávisle na dublinských krúžkoch kresťanské skupiny podobného charakteru v Anglicku, na juhozápade krajiny v okolí prístavného mesta Plymouthu. K ich vytvoreniu došlo horlivým evanjelizačným pôsobením a príkladom života bývalého kapitána vojnového loďstva, Percyho Francisa Halla. V samotnom meste vznikol prvý taký krúžok pôsobením bývalého armádneho dôstojníka Georga Vicesima Wigrama. Neskorším spojením týchto krúžkov vznikol v Plymouthe prvý a najväčší bratský zbor v Anglicku.
Podobne nezávisle vznikli zárodky bratského hnutia v Škótsku. Hnutie sa postupne šírilo z Dublinu a Plymouthu do iných miest – v malej miere aj v Írsku, ale najmä v Anglicku, a neskôr i vo Walese a Škótsku. V prvej polovici XIX. storočia už bolo rozšírené po mnohých krajoch Spojeného kráľovstva. Zároveň sa rozšírilo i na európsku pevninu – do Švajčiarska, Francúzska, Nemecka a Holandska.
V druhej polovici storočia sa potom šírilo do ďalších krajín Európy, do zámorských krajín britského impéria a do Spojených štátov amerických. Popri prv uvedených mužoch sa veľmi známymi osobnosťami hnutia na britských ostrovoch stali neskôr Georg Müller, Henry Craik a Robert Cleaver Chapman, pozdejšie Lord Radstock, Dr. Friedrich Wilhelm Baedeker, Frederick Stanley Arnot a iní.
V Nemecku, kde sa bratské hnutie veľmi rozvinulo, boli jeho významnými predstaviteľmi Carl Brockhaus, Julius Anton von Poseck, generál Georg von Viebahn, neskôr Johannes Warns, Erich Sauer a iní. V Holandsku to bol Herman Cornelius Vorhoeve.
3. Vnútorný vývoj hnutia
Vnútorný vývoj bratského hnutia pokračoval v jeho začiatkoch jednotne podľa piatich princípov na ktorých hnutie vzniklo (pozri nižšie). Neskôr sa však rozdelil na dva prúdy a začal sa uberať dvoma rôznymi smermi.
Pod vplyvom stupňujúceho sa nepriateľstva i útokov najmä anglikánskej, ale aj iných cirkví, ako aj pôsobenia brata Darbyho, plymouthský zbor sa stále viac uzatváral voči ich príslušníkom. Napokon bol ochotný prijímať do spoločenstva iba tých, čo ich opustili a pripojili sa k nemu. Hlavným služobníkom Slova v plymouthskom zbore bol najprv James Lampen Harris, bývalý anglikánsky farár. Neskôr ním bol Benjamin Wills Newton, mladý a veľmi obdarovaný oxfordský teológ. Darby, ktorý žiarlil na jeho prvenstvo v zbore, ho v roku 1845 obvinil z toho, že si v ňom osvojil nenáležité postavenie. Plymouthský zbor však Darbyho žaloby na Newtona neprijal. Nato sa Darby s približne 50 prívržencami od zboru oddelil a vytvoril v meste druhý zbor. Bolo to niečo neslýchané, čo sa dovtedy v histórii bratského hnutia nestalo.
V roku 1847 vyslovil Newton niektoré nesprávne názory o človečenstve Pána Ježiša. Darby ho prudko obvinil z bludného učenia. Newton svoje nesprávne výroky odvolal: najprv ústne pred zborom a potom i vo vytlačenom písomnom vyhlásení. Darby však obe odvolania nepovažoval za dostatočné a vyhlásil, že celý plymouthský zbor je poškvrnený Newtonovým bludným učením a každý, kto bude mať spoločenstvo s jeho príslušníkmi, bude tiež poškvrnený.
V roku 1848 boli dvaja z bývalých príslušníkov tohto zboru po preskúšaní ich biblického poznania a kresťanského života prijatí do spoločenstva bristolského bratského zboru, zvaného Bethesda. Prvý z nich o Newtonovom učení ani nevedel (bol vtedy mimo Anglicka) a druhý tiež nebol ním ovplyvnený. Darby si však ich prijatie vzal za zámienku a okružným listom, poslaným bratským zborom, vyhlásil popri plymouthskom aj bristolský zbor Bethesda za vylúčený zo spoločenstva bratských zborov a hrozil takým vylúčením každému zboru, ktorý by s nimi mal akékoľvek spoločenstvo. Takto zaviedol J. N. Darby do bratského hnutia exkluzivizmus – výlučnosť jedného názoru i vylučovanie všetkých, čo s ním nesúhlasia.
Príčinou tzv. bethesdského sporu neboli v skutočnosti Newtonove bludné názory, ktoré bratia v Bristole, Georg Müller, Henry Craik a ďalších osem starších zboru, jednoznačne odmietli. Stretli sa tu dva ideály Cirkvi: novozákonný ideál Cirkvi ako spoločenstva samostatných, ale pritom navzájom duchovne spojených zborov a katolizujúco centralistický ideál Cirkvi ako korporácie zborov, ktorá spoločne rozhoduje a zabezpečuje jednotu v ich učení aj praxi. Prvý ideál zastávali Groves, Craik, Müller, lord Congleton, Chapman a ďalší významní bratia. Pôvodcom a neúnavným hlásateľom druhého bol Darby, ku ktorému sa pripojili bratia Wigram, Cronin, Hall a iní. Tento Darbyho ideál vznikol a vyrástol z jeho horúcej túžby po jednote Cirkvi a z jeho učenia o „Cirkvi v rozvalinách“, podľa neho v stave nenapraviteľného úpadku. Toto učenie zase vyrástlo z pôdy anglikánskej cirkvi, ktorej bol služobníkom, a z jeho márneho úsilia o jej nápravu a obnovu. Jednotné čisté svedectvo o Kristu, ktoré sa nedalo vytvoriť v nej, chcel vytvoriť v korporácii bratských zborov.
Takzvaný bethesdský spor znamenal definitívne rozdelenie bratského hnutia na dve ďalej sa odlišne vyvíjajúce vetvy. ‘Otvorení bratia‘ zostali naďalej na pôvodnom stanovisku otvorenosti bratských zborov voči iným skutočným kresťanom. ‘Uzavretí či exkluzívni bratia‘ sa oddeľovali od všetkých, ktorí sa v učení aj v spoločenstve s nimi nestotožnili. Hlásali „jednotu cez oddelenie“, ktorú však vôbec nedokázali uskutočniť. Naopak, v ich hnutí dochádzalo k novým a novým roztržkám a štiepeniu s mnohými ranami a bolesťami pre jednotlivcov i celé zbory. Krajne exkluzívne zbory skončili v úplnom rozklade. Na nich sa vypuklo prejavilo zhubné pôsobenie exkluzivizmu.
Následkom roztržky na britských ostrovoch rozdelili sa neskôr i zbory v Európe, britských kolóniách a Spojených štátoch.
V priebehu poldruha storočia došlo k čiastočnému zblíženiu zborov z oboch vetiev hnutia zaujímavým spôsobom. ‘Exkluzívne zbory‘ zmiernili svoje tvrdé stanoviská. Na druhej strane mnohé zbory ‘otvorených bratov‘ si v značnej alebo veľkej miere osvojili exkluzívne názory a prax. Podľa mena zostávali otvorené, ale ich učenie i prax boli v mnohom podobné učeniu a praxi ‘uzavretých zborov‘.
B. Charakteristické črty hnutia – jeho biblické princípy
Bratské hnutie v čase jeho zrodu a začiatkov vyznačovalo 5 základných čŕt či biblických princípov:
1) Túžba a snaha nasledovať v biblickom poznaní aj živote vzor prvých zborov Cirkvi (novozákonný biblizmus).
2) Otvorenosť voči všetkým skutočným kresťanom a úsilie o pravú, duchovnú jednotu Cirkvi (biblický eklesizmus).
3) Každonedeľné slávenie Pánovej pamiatky a jej ocenenie ako vrcholu kresťanského spoločenstva (bratský kristocentrizmus).
4) Služba všetkých obdarovaných bratov v zhromaždeniach bratských zborov (bratský charizmatizmus).
5) Misijný charakter a pôsobenie jednotlivých bratských veriacich i celých zborov (dlhodobé duchovné prebudenie, misia a evanjelizácia).
Niekoľko poznámok k uvedeným črtám a princípom:
Novozákonný biblizmus. Bratia považovali vzor prvých zborov Cirkvi – ako sa zračí v Skutkoch a listoch apoštolov – pre seba za záväzný a považovali za možné nasledovať ho i v XIX. storočí, o čo sa i veľmi usilovali.
Biblický eklesizmus. Bratské zbory boli ochotné prijímať do svojho spoločenstva (i k Pánovej pamiatke) všetkých, ktorých prijal Pán Cirkvi; s podmienkou, že nehlásajú bludné učenie a žijú opravdivým kresťanským životom. Nepýtali sa, z akého kresťanského spoločenstva prichádzajú a nežiadali, aby sa k nim pripojili. Boli ochotní prijať dobrého kresťana i zo zlého cirkevného systému. Verili, že je iba jedna Cirkev a odmietali iné jej delenie ako na jej miestne zbory. Usilovali sa o vnútornú jednotu kresťanov a zborov Cirkvi, vypôsobenú Svätým Duchom, a odmietali snaženia o vonkajšiu, ľuďmi organizovanú jednotu a tým viac nútenie do nej.
Bratský kristocentrizmus. Pánovu pamiatku považovali bratia za vrchol kresťanského spoločenstva pre jej výlučné sústredenie na osobu a dielo Božieho Syna a zároveň dokonalého Syna človeka, Pána Ježiša Krista. Bola to veľká Božia milosť, keď Pán Boh zjavil bratovi Grovesovi vzácnu pravdu, že veriaci môžu mať na nej účasť aj bez prisluhovania ´ordinovaného služobníka´ nejakej cirkvi, proste ako rovnocenní bratia a sestry v Kristu, ktorý je duchovne prítomný medzi nimi. Poznali, že Jemu, jedinému Prostredníkovi – Veľkňazovi Boha i Cirkvi – patrí prvé a ústredné miesto pri ‘svätom spoločenstve‘, a nie akémukoľvek človeku.
Bratský charizmatizmus znamenal rozšírenie princípu všeobecného kňažstva veriacich - poznaného a hlásaného reformáciou pre rodinný a občiansky život kresťanov – i do zhromaždení zborov. Bratia ho uplatnili nielen na Pánovu pamiatku, ale na všetky zhromaždenia. Chceli v nich prijímať nie službu jedného, na to ustanoveného človeka, ale pôsobenie Svätého Ducha cez všetkých Ním obdarovaných a k službe vedených bratov. Práve podľa tohto princípu nazvali ich ‘bratmi‘. Tým chceli iní kresťania o nich povedať: „Nemajú ordinovaného služobníka – u nich slúžia bratia“. Toto meno ‘bratia‘ im napriek ich počiatočnému odporu voči nemu zostalo, postupne sa s ním zmierili a nepovažovali ho za znak denominalizmu, ktorý odmietali.
Misijný charakter malo bratské hnutie hneď od svojho zrodu. Jeho vznik a šírenie boli veľkým duchovným prebudením, v priebehu ktorého jednotliví bratskí veriaci horlivo svedčili o Pánovi Ježišovi svojim blížnym. V tom sa prejavovala mocná vnútorná misia hnutia. Ale zároveň začala a postupne sa šírila i jeho vonkajšia misia medzi pohanmi, ktorí ešte nepočuli čisté evanjelium.
Prv ako sa v máji 1830 konalo prvé verejné zhromaždenie bratského hnutia v Dubline, už v júni 1829 vypravil sa mladý brat Groves s manželkou, dvoma synmi a malou dcérkou na misiu do Bagdadu. Išiel ta ako nezávislý misionár bez podpory nejakej misijnej spoločnosti. Bol závislý jedine na Bohu a očakával vo všetkom na Neho. Po strastiplnej ceste po mori do Petrohradu a odtiaľ ďalej po súši prišli napokon do Bagdadu. Groves tu živil seba i rodinu dentistickou praxou, vďaka ktorej získaval prístup k zväčša moslimským obyvateľom a pritom im zvestoval evanjelium. Nakrátko mu prišla na pomoc skupina bratov z Anglicka. Za veľkého moru v Bagdade však roku 1831 zomrela jeho manželka a malá dcérka. Jeho dvaja synovia sa vrátili v roku 1833 s jeho priateľmi do Anglicka. On sa vypravil z Bagdadu na prieskumnú misiu do Indie – krajiny misijných túžob svojej mladosti. Tu žil od roku 1836 medzi domorodcami ako jeden z nich a zvestoval im evanjelium slovom i životom až do jesene roku 1852 (zosnul v máji 1853). Pritom sa všemožne usiloval o spoluprácu misionárov z rôznych cirkví, ale zväčša narážal na ich nepochopenie a odpor. V južnej a východnej Indii, kde pôsobil on i ďalší bratskí misionári, je v súčasnej dobe okolo 2000 bratských zborov, sú tu bratské nemocnica, detské domovy, nižšie a vyššie bratské školy s internátmi pre žiakov.
A. N. Groves sa stal ‘otcom misie viery‘, nezávislej na ľudských organizáciách, ale plne závislej na Bohu. V jeho šľapajách kráčali ďalší bratskí misionári - priekopníci: Frederick Stanley Arnot, Dan Crawford, Dr. Walter Fisher a John Remesses Oley v Afrike, James Hudson Taylor vo vnútornej Číne, Dr. Baedeker v Rusku a pobaltských štátoch, Frederick Butcher na Slovensku, a mnohí iní v ďalších krajinách až dodnes.
C. Vývojové tendencie bratského hnutia
Vývoj bratského hnutia nebol priamočiary, ale protirečivý – v stálom boji protikladných tendencií. Nielen štáty, ale i hnutia trvajú na tých princípoch, na ktorých vznikli. Sledujme preto protirečivý vývoj bratského hnutia na prv uvedených piatich charakteristických črtách či princípoch, na ktorých vzniklo.
1) Novozákonný biblizmus. Úsilie o nasledovanie vzoru prvých zborov Cirkvi trvalo a trvá stále v oboch vetvách hnutia. V prvej (otvorenej) stále vládlo a vládne i dnes presvedčenie, že je možné v každej dobe budovať zbory podľa novozákonného vzoru. V druhej (uzavretej) sa to na základe Darbyho učenia o „Cirkvi v ruinách“ popiera. Podľa neho nemôžu jestvovať ani úrady či služobnosti v zboroch (dozorcovia či starší, diakoni), ale iba ich obrazy.
2) Otvorenosť a úsilie o jednotu Cirkvi. O vývoji v tejto oblasti sme dosť uvažovali v predchádzajúcom oddieli. Protikladné postoje tu boli a sú i dnes v širokej škále: od rozsiahlej spolupráce s inými veriacimi až po úplné uzavretie sa voči nim. Vývoj v druhej vetve hnutia jasne ukázal, že takýmto uzavretím sa nikdy nemožno dôjsť k jednote Cirkvi. Na druhej strane však ani otvorenosť a spolupráca nemôže byť bezbrehá. Musí byť biblická – v súlade s pravdami Božieho Slova. ‘Otvorení bratia‘ nikdy neschvaľovali cirkevné systémy, ale vďačne spolupracovali na Božom diele s opravdivými veriacimi z nich.
3) Kristocentrizmus v Pánovej pamiatke sa dôsledne zachovával v oboch vetvách hnutia. U obojich ‘bratov‘ bola Pánova pamiatka vysoko cenená ako vrchol kresťanského spoločenstva – s Pánom i spoluvykúpenými. Ale veľká otázka znie: S ktorými? So všetkými, ktorých prijal Pán, a či len s tými, čo s ‘bratmi‘ vo všetkom súhlasia? U uzavretých bratov a niekde i u menej otvorených, Bohu žiaľ, zväčša len s tými druhými. Pánov stôl, ktorý mal byť najvyšším symbolom spojenia a jednoty Jeho vykúpených, stal sa, žiaľ, symbolom rozdelenia – dokonca tých, čo si mali byť najbližší.
4) Bratský charizmatizmus sa široko uplatňoval v celom hnutí. Znamenal iste veľké obohatenie zborového života. Možnosť a často i nutnosť slúžiť Božím slovom viedla desaťtisíce bratov k sústavnému hlbšiemu štúdiu Svätých Písiem. Na druhej strane sa však odsunula do úzadia vážna otázka Písma: „Či sú všetci učitelia?“ Niekedy nekritická ‘voľnosť služby‘ pre všetkých znižovala jej kvalitu alebo znemožňovala dvíhať ju vyššie.
5) Misijné pôsobenie zostalo po takmer 170 rokov charakteristickou črtou najmä otvorených bratov. Z ich radov vyrastali nielen desiatky významných misionárov ako boli Arnot, Crawford, Dr. Fischer, Dr. Baedeker, Hudson-Taylor, a tisíce oddaných radových misionárov vo vonkajšej misii, ale i viacero mocných evanjelistov, ako boli Lord Radstock, John Denham Smith, Donald Ross, Donald Munro, Alexander Marshall, Henry Moorhouse, v Číne zakladateľ a vodca hnutia, zvaného ´Malé stádo´, Ni-To-Šeng, známy na Západe ako Watchman Nee a desaťtisíce prostých i vzdelanejších svedkov Pána Ježiša vo svojom okolí.
‘Uzavretí bratia‘ sa najmä pod vplyvom učenia brata Darbyho viac sústreďovali na získavanie kresťanov z iných spoločenstiev pre ich poňatie Cirkvi a kresťanstva. Svetlými výnimkami boli vedúci bratia z Nemecka a Holandska: Carl Brockhaus a Herman Cornelius Vorhoeve a najmä neprekonaný evanjelista hnutia, generál Georg von Viebahn. Na druhej strane exkluzívni bratia oveľa viac evanjelizačne pôsobili ako vynikajúci autori výkladov Biblie a kresťanských kníh (J. N. Darby, C. H. Mackintosh, C. Brockhaus, W. Brockhaus, a iní).
Z uvedeného vývoja vidieť, ako je všetkých 5 princípov navzájom spojených a ako sa vzájomne ovplyvňujú.
Pokračovanie o histórii, osobitnostiach a vývojových tendenciách bratského hnutia a Kresťanských zborov na Slovensku bude, ak Pán Boh dá, v budúcom čísle.