Podobenstvo o rybároch

Tento príbeh pochádza z Filipín a má mnoho verzií.
Každá má však tú istú pointu. Iste neunikne žiadnemu čitateľovi…

V istej krajine žila skupina ľudí, ktorí sa nazývali rybármi. A hľa, vo vodách okolo nich žilo mnoho rýb. Rieky, jazerá i more ich bolo plné. A tie ryby boli hladné. Rok čo rok sa títo takzvaní rybári zhromažďovali a besedovali o svojom poslaní chytať ryby, o hojnosti rýb a o tom, ako by sa rybačka mala správne robiť. Sústavne hľadali a vyvíjali novšie a výstižnejšie definície rybačky. Usporadúvali drahé celoštátne a svetové konferencie, kde sa diskutovalo o rybách a propagovala sa rybačka a prednášalo sa o rôznych metódach lovenia rýb.

Potom si rybári vybudovali krásne veľké budovy, ktoré sa volali „Rybárske centrá“. Išlo im predsa o to, aby sa každý stal rybárom a aby každý rybár lovil ryby. Avšak jednu vec nerobili nepustili sa do chytania rýb! Tí, čo mali veľkú víziu a odvahu rečniť na verejnosti, zriadili výbor na vysielanie rybárov na miesta, kde bolo veľa rýb. Diskutovali o myšlienke lovu rýb v ďalekých potokoch a jazerách, kde žilo veľa rýb odlišnej farby. Najímali na odbornú činnosť pracovníkov, ale ani členovia výboru ani zamestnanci nechytali ryby.

Potom rybári založili veľké vydavateľstvá a tlačiarne, kde sa vydávali rybárske príručky. Najväčší odborníci mávali pravidelne veľké prednášky s rybárskou tematikou. Mnohí, ktorí sa cítili byť oslovení, na to zareagovali a boli vyslaní na rybačku. Ale podobne ako rybári u nich doma, ani oni naozaj nechytali ryby. Iní tiež chceli byť súčasťou rybárskej spoločnosti, ale cítili sa byť povolaní k výrobe rybárskej výstroje. Iní prijali, že ich úlohou je nadväzovať s rybami priateľské vzťahy, aby ryby pochopili rozdiely medzi dobrými a zlými rybármi.

Po jednej strhujúcej prednáške s témou „Nevyhnutnosť rybolovu“ jeden mladík opustil zhromaždenie a vydal sa na ryby. Na druhý deň prišiel so správou, že ulovil dva krásne kusy. Dostal poctu za svoj kapitálny úlovok a naplánovali mu vystúpenia na všetkých významných podujatiach, kde mal hovoriť o tom, ako sa mu to podarilo. Tak prestal chodiť na ryby, aby mal čas zdieľať sa so svojou skúsenosťou. Ako ocenenie za jeho výnimočnú skúsenosť bol prijatý aj do Hlavného rybárskeho výboru.

Treba uznať, že mnohí rybári podstupovali obete a čelili najrôznejším ťažkostiam. Niektorí žili blízko vody a denne znášali zápach mŕtvych rýb. Zniesli aj posmech tých, čo kritizovali „rybárske kluby“, ktoré nikdy nechytili ani jednu rybu.

Robili si starosti o tých, ktorí strácali záujem o pravidelné týždenné stretnutia, kde sa hovorilo o rybačke. Predstavte si, ako sa museli cítiť, keď raz ktosi vyhlásil, že tí, čo nechytajú ryby, sa nemajú prečo nazývať rybármi, bez ohľadu na to, čo o tom hovoria? Ale zdalo sa, že kúsok pravdy na tom bude. Môže byť rybárom ten, čo rok za rokom neuloví ani rybu?

Túto otázku si musím položiť, keď stojím pred zrkadlom: „Som rybárom? Chytil som v nedávnej dobe nejakú rybu?“ Veď či Pán nepovedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“? Cirkev tu nie je na to aby stavala budovy a rečnila o evanjelizácii. Nie je ani povolaná organizovať nekonečné programy, semináre o raste cirkvi, debaty o odchýlkach v učení, kým ľudské duše hynú ako ryby. Cirkev má naplniť Kristovo Veľké poverenie a „loviť“ ľudí. Dajme sa do toho!