Majú kresťania vkus?

Nedávno som čítal v jednej knihe výrok, ktorý ma rozčúlil. Autor varoval pred tým, aby sme prispôsobovali podujatia v zbore „podľa vkusu neveriacich“. Zarazilo ma to. Existuje niečo také ako „vkus neveriacich“? A líši sa tento od „vkusu kresťanov“? Majú kresťania vkus? A kto ho určuje? Znova mi ušlo niečo dôležité? Ale žarty nabok. „Vkus neveriacich“ – to sa možno niekomu dobre počúva, ale je to číry nezmysel. Veď to, čo odlišuje veriacich a neveriacich nie je otázka vkusu, nie je to štýl, inteligencia alebo kultúra. A aj medzi kresťanmi sa nájdu v tomto ohľade rôzni ľudia (1K 1,26).

Etymologický slovník definuje vkus ako „schopnosť estetického posudzovania“. Ide o cit pre krásu a štýl. A tento nie je statický, daný pre všetky miesta a všetky doby – dokonca ani v Biblii. Tu nejde v prvom rade o duchovné otázky, ale o kultúrne. Až keď sa otázky vkusu začnú dotýkať etickej oblasti, naberie záležitosť nejaký duchovný rozmer. To ale neznamená, že by nám otázky vkusu mali byť ľahostajné. Nový zákon nás vyzýva k taktnosti, dôstojnosti a cudnosti (Ef 4,1; Fil 1,27; 4,8; Kol 1,10; 1Ti 2,9)

A predsa musíme jasne rozlišovať medzi kultúrou a evanjeliom. Kresťanská viera sa neviaže na jednu konkrétnu kultúru – v tomto dôležitom znaku sa líši od mnohých iných náboženstiev. Aby niekto mohol byť kresťanom, nemusí patriť k určitej kultúre, mať určitý vkus, patriť k určitej spoločenskej vrstve. Celkom ináč je to v Hinduizme (kastový systém), Islame (zákon šaría) a v židovstve (ceremoniálna čistota). Peter musel pod mocným Božím pôsobením urobiť veľký objav: „Naozaj, teraz poznávam, že Boh nikoho neuprednostňuje, ale že mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,34-35). Nerozhoduje príslušnosť k nejakej skupine – či už kultúrnej alebo národnej – ale osobná viera a vzťah jednotlivca s Bohom.

Ale platí aj druhá stránka veci. Tak ako v každej kultúre môže byť človek kresťanom, tak zároveň kresťanská viera podrobuje každú kultúru skúmaniu. Cirkev Ježiša Krista je preto vždy „kontra-kultúrou“, je kontrastným spoločenstvom, je soľou a svetlom. Nemali by sme sa svetu prispôsobiť, ale premieňať svoje zmýšľanie (R 12,2). Ale tu ide o vnútorné smerovanie, nie o vonkajšie detaily.

Ale v našich zhromaždeniach sú to často práve vonkajšie detaily, čo zvykne spôsobovať problémy. Sú to kultúrne záležitosti, veci vkusu (napríklad v oblasti hudby). Zvlášť ťažkým sa problém stáva, keď niekto začne dogmatizovať a povyšovať tieto otázky na úroveň závažných duchovných vecí a robiť z nich meradlo duchovnosti a pravovernosti. Tu zachádzame za to, čo Písmo hovorí, ono nám v mnohých veciach ponecháva slobodu. Tu platí, že musíme znášať jeden druhého (Kol 3,13) a nebyť pohoršením (1K 8,9). Nejde pritom o precízne dogmatické predpisy ale o praktické, prispôsobivé jednanie s láskou a trpezlivosťou.

Povedzme si to jasne: to, čo nás robí kresťanmi a čo nás v cirkvi spája, nie je kultúra a vkus, ale úžasne krásne posolstvo, že Boh chce byť vo svojom Synovi milostivý každému človeku, bez ohľadu na to, ku ktorej kultúre patrí a aký má vkus. Božie kráľovstvo nie je vecou zápasu o vkus alebo kultúru, ale „spravodlivosť, pokoj a radosť v Svätom Duchu“ (R 14,17).

Ralf Kaemper

Úvodník prevzatý z nemeckého časopisu PERSPEKTIVE (s povolením autora, ktorý je jeho šéfredaktorom) je akoby šitý na mieru tomuto vydaniu Perspektívy. Chceme sa v ňom pozrieť nielen na NAŠE KORENE, t.j. relatívne dávnu históriu bratského hnutia, ale aj na to, čím žijú bratské zbory na Slovensku i v zahraničí v prítomnosti a čo im pomáha napĺňať ich poslanie. Je zmena (čohokoľvek v kresťanskom zbore) vôbec možná? A aká zmena môže byť prospešná? Podnetné i príjemné čítanie Vám praje redakcia.